KVT KOŠIČAN

Blog

BLOGY NÁŠHO ČLENA NA SME.SK

Pochod okolo Baštianskeho a Čičkovského potoka v Košiciach

Počas pobytu v Prahe som sa začal venovať aktívnej turistike. Následne v Košiciach som dostal chuť nielen na výlety chodiť, ale aj ich plánovať a organizovať. Teraz sa konal môj prvý klubový výlet...

Fašiangové slávnosti na Plejsoch

Mesto Krompachy usporiadalo 5. ročník Pankuškových fašiangov v areáli hotela Plejsy. 18.2.2017 sme sa s našim turistickým klubom vydali skombinovať fašiangy s turistikou...

50. zimný zraz turistov v Ružomberku

V dňoch 2. – 5.2.2017 sa konal 50. zimný zraz turistov v Ružomberku. Mesto sa na jubilejný ročník náležite pripravilo a výsledok stál za to...

Zimný zraz turistov Košíc a okolia

Dňa 28.1.2017 organizoval Klub Turistov Mesta Košíc (KTMK) 54. zimný zraz turistov na vrchole lyžiarskeho strediska Kavečany-Hrešná. Ako peší turista som sa plánoval vydať na najdlhšiu trasu zo Sokoľa...


Blogy našej členky

12. Deň KVT Košičan - Liptovská Teplička - Nízke Tatry - 30.06.2018

Nápad, kde uskutočniť 12. ročník nášho klubového dňa, skrsol minulý rok počas túry na Panskú holu, na ktorej sme objavili penzión Vikartovský mlyn, príjemné prostredie v blízkosti Čierného Váhu, krásnu obec Liptovskú Tepličku a nádherné výhľady na Nízke a Vysoké Tatry.

Zobraz viac

Na Výročnej schôdzi bol návrh prijatý veľkou väčšinou členov klubu a tak v dnešné sobotné ráno 30. júna 2018 máme na dohodnutom parkovisku pripravený autobus a prichádzajúci účastníci zájazdu môžu nastupovať.

Odchod z Košíc nám trochu skomplikoval malý problém. Pôvodne sme mali objednaný 55 miestny autobus a prišiel iba 50 miestny. Predseda klubu teda zaimprovizoval a rozhodol sa, že bude šoférovať a zvyšných cestujúcich zoberie do auta. Vyštartovali sme načas smerom do Liptovskej Tepličky a podľa časového harmonogramu sme prišli na miesto s názvom Pred Soľankou. Ako sa vraví všetko zlé je na niečo dobré. Ešte pred dňom „D“ sme hútali, či budeme vedieť zastať autobusom uprostred cesty a či zbadáme rázcestník so žltou značkou, kde začína pešia trasa. Tým, že posádka v aute mala nižšie zorné pole, ako my vysoko v autobuse a videli lepšie všetko pri ceste, nakoniec sme veľmi presne zastali na širokom priestranstve hneď oproti rázcestníku, ktorý zakrývali konáre stromov. Aj ďalšia prekážka bola teda zvládnutá.

Krátky príhovor predsedu ku účastníkom Dňa KVT Košičan, rozlúčka a predseda s dvoma ďalšími členmi pokračoval autom ku Vikartovskému mlynu. Na kóte Pred Soľankou sme sa rozdelili do dvoch skupín. Dali sme náskok prvej skupine, ktorá pôjde aj na Panskú hoľu, ale vynechá KPČ v Liptovskej Tepličke a náučný chodník. Po úvodných informáciách o trase, o pár minút sme sa pohli aj my - druhá, početnejšia skupina. Stúpanie bolo príjemné, iba nás prekvapilo množstvo vody a blata na ceste. Vyššie to už bolo suchšie, ale zase na turistickom chodníku bolo veľmi veľa raždia po spracovaní kalamity, tak sme museli ísť opatrne. Tieto nepríjemnosti však vykompenzovali rozkvitnuté lúky plné kvetov, krátka zastávka na ochutnávku čučoriedok a postupne aj pribúdajúce výhľady.

Až nakoniec sa nám odkryli celé Vysoké Tatry len s jedným obláčikom. Neskôr, ako sme postupovali sa ukázali vľavo Západné Tatry s Bystrou a vpravo pohorie Kozie chrbty s Kozím kameňom. Na Doštianke (1235 m) sa nám otvoril dokonalý kruhový výhľad, keď oproti sme mohli pozorovať hrebeň Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou. Pofukoval chladnejší vietor a tak sme sa schovali do zátišia ku stromom a tam sme sa nadesiatovali.

Okrem nás na Doštianke odpočívalo aj stádo kráv, ktoré ani nevedeli na aké nádherné a pre nás vzácne panorámy sa dívajú. Kompozícia skupinovej fotky a videa bola dosť zložitá, lebo sme chceli, aby boli v zábere zachytené aj kravy, aj Tatry, aj Kráľová hoľa, aj všetko ... nakoniec sa to podarilo.

Počas zostupu do Sedla pod Doštiankou bolo oproti zreteľne vidieť cestu na Panskú hoľu. Naša skupina pokračovala zo sedla modrou značkou, ktorá vedie priamo do Liptovskej Tepličky. Aké milé prekvapenie, keď nám v polovici cesty išli oproti dvaja naši účastníci z auta. Trochu sme sa ešte zarozprávali s bačom, ktorý hľadal stratené ovce a dorazili sme do Liptovskej Tepličky.

V Liptovskej Tepličke nás už čakala milá pracovníčka od pána starostu. Najprv nás zaviedla do informačného centra pre pečiatku do záznamníkov a kde sme si mohli kúpiť magnetky, pohľadnice a turistické známky a potom už nasledovala druhá časť programu - KPČ, keď nám naša pani spriedkyňa porozprávala o histórii obce a poukazovala zvláštnosti obce: stodolište, zemiakové pivnice, amfiteáter na kultúrne slávnosti. Vyšli sme na skalnú vyhliadku Turnička a zašli aj ku prameňu Škverkovec s krásne upraveným okolím. Po tomto zaujímavom kultúrno-poznávacom programe sme pokračovali časťou náučného chodníka smerom ku Vikartovskému mlynu. Opäť sa nám naskytli nádherné výhľady na terasovité políčka pri obci a na opačnej strane výhľady na Kráľovú hoľu. Po asi polhodine sme prišli do cieľa.

Postupne sme sa usadili v priestoroch reštaurácie a o chvíľu dorazili aj účastníci z Panskej hole. Načasovanie teda dopadlo na výbornú a začala tretia časť programu, po slávnostnom príhovore predsedu klubu a prípitku začalo hodovanie. Pohostenie bolo netradičné, veľmi chutné a bohaté. Nechýbala ani hudba a tanec. Kto mal chuť na trochu pohody a ticha po dobrom jedle, mohol sa osviežiť vo vode Čierneho Váhu a posedieť si na slniečku na tráve či v altánku. Čas tak rýchlo zbehol, až nás pán šofér musel naháňať, aby sme nastupovali do autobusu. Rozlúčili sme sa teda s krásnym krajom nášho Slovenska a milými hostiteľmi. Dvojhodinová cesta do Košíc dala možnosť spracovávať všetky zážitky dnešného dňa a rozmýšľať o mieste, kde uskutočníme ďalší ročník klubového dňa.

Košice, 30.6.2018, Iveta Hadbavníková

Expedícia Nízke Tatry: Donovaly - Telgárt 2012

V roku 2012 sedem členov KVT Košičan uskutočnili prvýkrát úspešný viacdňový diaľkový pochod s batohom, ktorý naštartoval v klube ďalšie viacdňové hrebeňovky, kopírujúce trasu Cesty hrdinov SNP Devín – Dukla, čiže medzinárodnú trasu E8 a naštartoval aj náročnejšie zahraničné expedície: päťdňovú Gleinalpe (Rakúsko) a štrnásťdňový najkrajší okruh Tour du Mont Blanc (Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko).

Zobraz viac

Ešte však pred všetkými týmito akciami, v tom istom roku 2012 po hrebeňovke Nízke Tatry sa uskutočnila Expedícia Poloniny z najvýchodnejšieho bodu Slovenska, z Kremenca po Východokarpatskej magistrále E3, ktorá sa napája na Dukliansky priesmyk. To znamená, že v KVT Košičan sme realizovali od roku 2012 do roku 2016 projekt hrebeňoviek cez celé Slovensko: Kremenec - Dukla – Devín.

V tomto článku prinášam pár spomienok na prvú Expedíciu Nízke Tatry a pre ďalších pútnikov niekoľko drobných skúseností, ktoré sa nám počas putovania osvedčili.

Batoh - príprava

Keďže som nemala takmer žiadny predchádzajúci výstroj na diaľkové pochody, zamerala som sa na nákup z odľahčených materiálov: odľahčený 40 litrový batoh, odľahčený spacák do mínus 10 stupňov. Aj oblečenie som si balila čo najľahšie: tenkú vetrovku, vestu, termotričká, tenkú čiapku a rukavice. Z kozmetiky som si zobrala zase všetko mini: mini tekuté mydlo, mini zubnú pastu, mini krém na opaľovanie. Vzhľadom na to, že posledné tri dni od Čertovice už nebola žiadna možnosť si kúpiť jedlo, potrebovali sme miesto aj na nejaké trvanlivé konzervy a potraviny.

To sme my expediční, foto: ZN

Všetky veci v batohu som si potriedila a poukladala do viacerých tenkých igelitiek, jednak preto, aby mi oblečenie nepremoklo, keby pršalo a jednak pre praktickosť. Večer, keď sme dorazili na chatu či do útulne, som si v pohode vybalila celý ruksak na posteľ a bez problémov som vždy našla to čo som potrebovala a ráno som to celé ľahko opäť zbalila do batoha.

Ešte jedna maličkosť tiež veľmi pomohla a to obyčajný špagát, na ktorom sme si v chate sušili mokré oblečenie a uteráky. Nie vždy všetko do rána vyschlo, tak sme to sušili počas pochodu na batohu. Niektoré dni, najmä ráno, sme batohy mali ovešané ako vianočný stromček

Suma sumárum môj batoh vážil cca 12 kg, s vodou 15 kg. Vedúci a Zástupca pre prestávky mali batohy od 25 do 30 kg s vodou na celý deň. Keď sme čakali na autobus v Ružomberku a chceli sme urobiť ešte posledné nákupy, obavy, že či nám v nestráženej chvíli niekto nemôže ukradnúť batožinu, rýchlo zahnal Zástupca vetou: „nech len to skúsi zdvihnúť, veď si doláme kríže“.

Muži (3) brali ohľad na nás ženy (3 a neskôr 4) a tak sme zhruba každú 1 až 1,5 hodiny sa na 5 minút zastavili a zhodili batoh na zem, aby si chrbát krátko oddýchol. Aj preto bola úloha Zástupcu pre prestávky taká dôležitá. Ako dni ubiehali a ruksaky boli neviem prečo stále ťažšie a ťažšie, sa z nahadzovania ruksakov stal určitý rituál: najprv nám muži pomohli si nahodiť naše „ťažké kabelky“ a potom sme všetci pomáhali Vedúcemu a Zástupcovi nahodiť ich ozajstné batohy. Kým si zapínali pracky, my sme pozbierali trekingové palice zo zeme, aby sa oni nemuseli zohýnať a nedostali pruh a tak sme ďalej pokračovali na našej ceste.

Voda – radšej viac ako menej

Vedúci nám ešte pred cestou nakázal vziať prázdne plastové fľaše na 3 až 4 litre vody. Mne sa osvedčila aj litrová termoska na čaj, keďže rána boli chladné a cez deň sme si v nej zase mohli v horúčave chladiť vodu.

Aj napriek splneniu príkazu s fľašami a šetreniu s vodou, sme už prvý deň mali problém s jej nedostatkom. Na Hiadeľskom sedle sme nenašli prameň, aby sme si fľaše doplnili, takže sme celých 31 kilometrov museli vystačiť len so zásobou, ktorú sme si zobrali ráno na Donovaloch. Ku večeru, aby som vedela prehĺtať v ústach bez slín mi pomohol už len cukrík a celaskon o ktoré som sa rada podelila a tešila sa, že môžem pomôcť.

Štvrtý deň, keď sme prichádzali od útulne Ramža do sedla Priehyba sme taktiež mali nedostatok tekutín. Muži sa obetovali a nechali svoju vodu nám ženám a oni si nabrali z potoka. Mali ste však vidieť následný raketový pohon do strmého kopca Veľkej Vápenice z tej potočnej vody. Naberte si radšej na Ramži čo najviac vody, aby ste nemuseli piť potočnú

Strava – kvôli medveďom hlavne nearomatická

V Donovaloch po príchode z Košíc nás milo prekvapila večera v penzióne, ktorý vopred zabezpečil Zástupca. Chutná zeleninovo-hrášková polievka, grilovaná hydina a baklažán s hranolčekmi, brusnicový kompót a na záver, „do prasknutia“, čokoládová torta uzavrela hody.

Ani na trase sme sa nemali zle. Pre šesť a neskôr sedemčlennú skupinu sa nám osvedčili 2 variče, jeden plynový a jeden liehový, ktoré nám postačovali na to, že počas celej doby sme mali každý deň rýchlo pripravené teplé jedlo a mohli sme si dopriať aj horúcu rannú kávu

Raňajkovali sme rôzne. Niektorí dali prednosť klobáse s horčicou, či paštéte, niektorí sme si varili ovsené vločky s medom, s orieškami a sušeným ovocím. Raz sa nám viac vysypal sáčok s vločkami do vody, tak sme raňajkovú ovsenú kašu jedli takmer celý deň. Akosi to v ešuse stále viac bobtnalo a hustlo, že keď už sme dojedali posledné sústa na obed, takmer sme nedokázali otvárať ústa ako to lepilo. Na obed mi dobre padla na každý deň jedna konzerva tuniaka v olivovom oleji. Na Chopku sme sa naobedovali v reštaurácii na chate. Večeru v útulniach sme podľa nariadenia Vedúceho pripravovali z nearomatických jedál, aby sme neprilákali k nám medvede. Jedli sme väčšinou cestoviny s omáčkou v kelímku, ktoré sa zaliali horúcou vodou a nechali 10 minút postáť.

Ubytovanie – penzión, 2 chaty a 2 útulne

Útulňa Ďurková je kamenná. Má správcu a dá sa tu zakúpiť základná strava, čo sme čiastočne využili pri večeri a raňajkách. Blízko chaty je prameň a obďaleč suchá latrína. Spali sme na poschodí, na matracoch vo vlastných spacákoch cca 16 nocľažníkov. Avšak aj pri otvorenom okne bolo tak teplo, že spacáky poslúžili len ako ľahká prikrývka

Chata gen. M. R. Štefánika má kapacitu 60 postelí. V sobotu bolo rezervovaných 51. Izby sú osemlôžkové s poschodovými posteľami. Teplá voda v sprche tečie od 20,15 hod. do 6,00 hod. Opäť sme využili možnosť teplej večere a raňajok.

Ramža je útulňa s cca 12 drevenými pričňami. Na spanie je potrebná aj karimatka. Prameň je vzdialený od chaty asi 500 m. Keď sa pôjdete k prameňu umývať alebo pre vodu, spievajte si radšej slovenské ľudové, aby ste stretli mierumilovné medvede nie agresívne alebo radšej žiadne.

Andrejcová je o niečo väčšia než Ramža. V letných mesiacoch v súčasnosti už má aj správcu a poskytujú tam nejaké občerstvenie. V roku 2012 sme si museli variť len z vlastných zásob. Prameň je blízko útulne.

Trasa – zdolať desivý hrebeň Prašivej a Veľkej Chochule a potom už pohoda ?

1. deň

Trasu sme si rozplánovali do piatich dní, s tým že najťažšie dva úseky budú na začiatku a potom mali nasledovať oddychové časti, ale ukázalo sa, že ani tie neboli ľahké.

Našej ceste predchádzalo celý týždeň veľmi zlé počasie. Vo štvrtok podvečer po príchode na Donovaly sa ukázalo slniečko a tak sme sa s nádejou, ale aj s vierou pozerali dopredu, že určite nám to vyjde dokonale. V piatok ráno prišiel beznádejný lejak. Rozdali sme si teda účastnícke expedičné listy na zbieranie pečiatok, ktoré som navrhla a vyrobila a obliekli sme sa do daždivého výstroja a ako sme vyšli z penziónu, vyčasilo sa a s dažďom sme už nemali žiadne ďalšie problémy.

Oddych na Prašivej, foto: ZN

Celkom prijemne sme vystúpili na Kozí chrbát a zostup do Hiadeľského sedla sme si krátili rozhovormi a preskakovaním kaluží. Zvládli sme aj náročný výstup na Prašivú a nastupoval hrebeň s miernymi húpačkami až na Veľkú Chochuľu. kde sme si mysleli, že to najhoršie je za nami, ale bol už obed a potom nasledovalo asi päť ďalších medzivrcholov ako Latiborská hoľa, Zámotská hoľa a podobne. Dívali sme sa dopredu, kedy už príde tá Ďurková, ale stále to bol len ďalší a ďalší vrchol pred nami a tak sme až vo večerných hodinách prišli na útulňu.

2. deň

Táto časť trasy bola veľmi motivujúca, nakoľko sme skoro od začiatku videli medzistanicu Chopok, Ďumbier a aj cieľ Štefánikovu chatu v sedle. Neskôr bolo vidieť aj záverečnú - Kráľovu hoľu. Po trase sme mali možnosť obdivovať kamzíky a na turistickom chodníku pred Chopkom trblietavé granodiority. Na Kamennej chate sme sa na obed občerstvili a pokračovali smer Chopok a Ďumbier až na chatu gen. M. R. Štefánika

Na izbe v chate bola veľká zima a tak na spanie sme si zvolili radšej vlastné spacáky, lebo paplóny a vankúše boli navlhnuté a studené. Budúcu noc sme mali spať už v drevenej útulni a tak Vedúci rozhodol, že necháme otvorené okno, aby sme sa otužovali a pripravili na noc v lese. Ráno sme však našli okno zavreté. Vedúci ho sám privrel a prebdel zvyšok noci rozmýšľaním ako budeme na Ramži spať, aby nás obišiel „dotyk smrti“ – triaška z chladu. Napodiv mne sa spalo v tú noc veľmi dobre v mojom novučkom hrejivom spacáku.

3. deň

Ďalší úsek mal byť relaxačný. Mysleli sme si, že to zvládneme elegantne. Na Čertovici nás už čakala siedma účastníčka, ktorá sa k nám pridala na ďalšiu trasu aj s čerstvými zásobami a pripravenou vynikajúcou rybacou nátierkou s chlebom. Pokračovali sme teda siedmi po dosť divokom úseku lesa zničeného polomom a za veľkej horúčavy. Turisti, ktorí dorazili z tejto strany na Čertovicu nám radili, aby sme sa vyhli polomu a hustej kosodrevine a obišli to lesnou cestou. Keďže taká divoká trasa nás mala čakať aj nasledujúci deň, rozhodli sme sa lesnú cestu vyskúšať. Zvážnica bola pohodlná, ale oveľa dlhšia. Horúčava gradovala a sťažnosti pribúdali. Vedúci cítil, že je potrebná motivácia a to sme ešte netušili aký „80 stupňový“ stupák nás čaká pred Ramžou. Pri poľovníckej chate s prameňom Vedúci mimoriadne vyhlásil prestávku a aby zabránil vzbure pripravil pre všetkých najlahodnejší osviežujúci nápoj – ľadovú kávu. Zloženie: ľadová pramenitá voda, granulovaná káva, kryštálový cukor, sójové mlieko. Postup: fľaša sa naplní do troch štvrtín pramenitou vodou. Pomocou lievika sa prisype káva, cukor, mlieko. Fľaša sa uzavrie a mieša kým všetky prísady nie sú úplne rozpustené. Šéfkuchár otestuje pomer prísad a prípadne niečo ešte doplní. Každý účastník má právo na max. štyri glgy. Slávna ľadová káva sa stala naším ďalším denným rituálom

Útulňa Ramža a samoobslužný bufet, foto: ZN

Na útulňu Ramža, kde sme plánovali prespať, sme trafili ešte pred súmrakom. Po poľnej večeri z nearomatických jedál, začal program pri vatre. Stretli sme tu totiž troch turistov zo stredného Slovenska, ktorí prišli z Andrejcovej. Keďže sme mali skúsenosti s predchádzajúcim studeným večerom a tu bola možnosť zakúriť si v piecke, tak sme tak aj urobili, až sme útulňu prekúrili a mnohým z nás tam bolo veľmi horúco. Vedúci nám začal pred spaním rozprávať príbehy o mierumilovných a agresívnych medveďoch, k tomu pridala naša Rozprávkarka rozprávku O zhavranelých bratoch. No, nespí sa vám hneď pokojnejšie...

4. deň

Po výdatných raňajkách z vlastných zásob sme odchádzali na trasu s očakávaním aká v skutočnosti bude, keďže naši Stredoslováci ktorí prišli z opačnej strany nám rozprávali, že ju prešli za dvanásť hodín. Zostup do sedla Priehyba a výstup na Veľkú Vápenicu bol rovnako náročný ako na Veľkú Chochuľu a za oveľa väčšej horúčavy. Hustá kosodrevina a kmene stromov sťažovali pochod. Preliezaním a podliezaním popod vyvrátené stromy sme časom nadobudli prax zhadzovať ruksak na zem jednou rukou. Kilometre sme naberali nespočetnými serpentínami. Dodržiavaním pitného režimu a krátkych prestávok sme nakoniec všetko skvelo zvládli a na Adrejcovú sme došli za necelých jedenásť hodín. Možno aj vďaka už spomenutému raketovému pohonu.

5. deň

Finálny deň, tak to už bolo taká, ako sa hovorí, sandálková túra na konci. Najzaujímavejšia časť trasy bola od Bartkovej, kde sme sa prezuli do trekingových sandálok a tak sme pokračovali cez Orlovú a Prednú hoľu na Kráľovú hoľu. Išlo sa nám, po nízkej mäkučkej tráve, ako v papučkách. Sandálky sme využívali po celú dobu putovania na takzvanú vyzúvaciu prestávku aspoň raz za deň, napr. počas obeda, aby sme si presušili a uvoľnili chodidlá. To sa stalo našim tretím denným rituálom.

Presne o 12,00 hod. sme dorazili na Kráľovú hoľu a zatelefonovali predsedovi nášho klubu, že sme úspešne prešli hrebeňom Nízkych Tatier.

Na Kráľovej holi o 12,00 h, foto: Mar

Do Telgártu sme prišli asi s troma hodinami časovej rezervy a tak sme si dali kvalitnú slávnostnú večeru. Do záznamníkov sme si orazilii ostatnú pečiatku a na poslednú stranu sme si navzájom napísali venovania na pamiatku. Večerným vlakom sme pricestovali do Košíc pred dvadsiatou druhou hodinou, kde nás na železničnej stanici privítali predseda a podpredseda klubu a autami nás rozviezli domov.

Zhrnutie

Za päť dní sme prešli 101,3 km s prevýšením 5 501 m. Počasie nám neskutočne prialo a zažili sme nevšedné zážitky:

  • oslobudzujúci pocit prítomnosti, keď nemusíte hľadieť do neznámej budúcnosti a nevraciate sa k minulosti,
  • pocit súdržnosti, ochotu pomôcť jeden druhému či od parťákov alebo aj od náhodných ľudí, ktorých sme streli,
  • oveľa intenzívnejšie sme vnímali krásu našej slovenskej prírody.

Prajem ďalším účastníkom viacdňových diaľkových pochodov veľa šťastia v putovaní.

Košice, 28.5.2017, Iveta Hadbavníková

Copyright © KVT Košičan 2020
×